HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Horný Hron za sedem hodín

Horný Hron za sedem hodín

V roku 2009 ma kamaráti nahovorili, aby sme využili veľkú vodu a splavili Hron od Banskej Bystrice do Dunaja na morských kajakoch. Podarilo sa nám to za tri dni a dodnes na túto akciu rád spomínam. Práve pod tlakom dojmov z nej mi skrsla v hlave myšlienka spečatiť hronskú odyseu splavením horného Hrona. Sen bol na svete a už som len čakal na príležitosť.

Tento úsek na rozdiel od stredného a dolného Hrona väčšinu roka nemá dostatok vody. Spravidla je zavodnený na jar, keď sa topia snehy, alebo počas nadpriemerných zrážok na Horehroní. Prvú možnosť som odmietal, voda po zime je studená a ani teplota vzduchu nedokáže eliminovať tento handicap. Na druhej strane letné dažde sa nedajú naprogramovať a ak náhodou prídu, musíte práve sedieť v práci, ste na dovolenke alebo nenájdete vhodného parťáka. A tak pravý okamžik prišiel až tento rok. Pôvodne som mal ísť s klientmi do Rakúska, ale pre nevhodné počasie sa akcia zrušila. V sobotu som vytiahol bicykel, aby som si pretiahol telo usedené z kajaku, v ktorom som tento rok strávil požehnaný čas. Poriadne som zmokol. Poobede som mal ísť na záver vodáckej sezóny na Mlynčok. Stále lialo, a tak som sa tam vybral až podvečer na žúrku.

Hneď po príchode som si všimol, že vode v rieke chýba do vybreženia sotva 50 cm. Okamžite som si spomenul na starý, ale dobre odložený sen. V rýchlosti som rekapituloval. Vody je dosť, zajtra je nedeľa, teplota sa pohybuje okolo 17 st.C, čo je super. Jedinou neznámou bolo nájsť komplica. Hodil som udičku Vendovi a ten okamžite zabral. Pre mňa už viac žúrka nemusela byť. Celá moja myseľ sa nasmerovala na nasledujúci deň. V noci prešla ponad Ľupču poriadna prietrž a do rána dážď neutíchal.

Ráno sadám k počítaču, aby som si overil aktuálny stav. Je to ako zakliate, internet nefunguje, asi ho poškodila nočná búrka. Pripadá mi nevhodné obťažovať svojich priateľov v nedeľu skoro ráno, a tak vyrážame na blint s tým, že sa rozhodne na mieste. O 8,30 naberiem odvahu, aby som zavolal Gogovi. Ten sedí pri počítači a okamžite hlási: Hron v Banskej Bystrici má 285cm, Brezno má 105 a hladina stúpa. To je ozaj dosť, ale naše rozhodnutie je pevné a tak pokračujeme v ceste. Za 15 minút Gogo volá opäť. Je to starý vodák a nespoľahol sa len na elektronické dáta. Vyšiel k rieka a uistil sa o realite. Dôrazne nás upozorňuje, že v rieke plávajú stromy, či nechceme odložiť splav. My ale ideme na horný úsek a tam situácia nemusí byť taká vyhrotená. Ostávam na svojom, že rozhodnutie padne na nástupnom mieste.

Pôvodne som naplánoval pre mňa nový úsek Pohorelská Maša ̶ Brezno, ale reálne pripúšťam variantu, že sa otočíme bez splavu alebo pôjdeme len nejakú oklieštenú alternatívu. Prechádzame cez Halny nad Breznom a rieku máme ako na dlani. Má síce dosť vody, ale nepripadá mi nebezpečne.

Ako postupujeme Horehroním a kontrolujeme vodu, posúvam štartovacie miesto až na Červenú Skalu a nastupujeme na mostíku tesne pri km 271. Nazerám do vody. Hron je tu len taký menší potok, v ktorom tečie možno 40 cm. Voda nemá silu, a tak je rozhodnuté. Ideme pokiaľ to budeme mať pod kontrolou.

Hneď po pár sto metroch nám ukazuje potôčik svoju novú tvár. Vŕbičky nás nútia neustále manévrovať. Myslel som si, že plavbu cez vŕbičky mám zvládnutú, ale toto je aj pre mňa vyššia škola vŕbičkovania. Manévrovanie a vyľahovanie, to všetko je ok. Náročnosť sa zvyšuje. Vŕbičky rastú z oboch brehov a prekrývajú celý potok. Nastupuje technika prerážania a vrcholom je vŕbičkové cedítko. Ešte som to nezažil. Päť centimetrov hrubé haluze vyrastajúce z oboch strán, dômyselne prepletené a  vlastnou váhou spadnuté až na dno. Toto sa už preraziť nedá. Voda nemá ťah, a tak sa nechám natlačiť na konáre. Rukami dvíham spleť konárov a pretláčam sa popod cedítko. Našťastie už podobné miesto ďalej nie je, a tak dovŕbičkujeme až do Zlatna. Po prerezaní by bol tento úsek fajn, ale sme v ochrannom pásme Tatier a akýkoľvek zásah nepripadá do úvahy. Radšej tento úsek teda vynechajte.

Vodočet v Zlatne pod mostom ukazuje 65 cm. Koryto sa rozširuje, vŕbičky nahrádzajú vysoké stromy a potok má príjemný spád. Cesta nám začala ubiehať, v koryte narážame na viacero spadnutých stromov, ale okrem jedného vieme všetky podliezť. Našťastie, pretože aj keď je úsek pomerne prehľadný, zastavovanie nie je najjednoduchšia záležitosť. Veru, neviem si tu predstaviť viac ako trojčlennú skupinu. Každým prítokom sa vodná hladina zvyšuje a koryto rozširuje.

Blížime sa k autokempingu Gindura nad Pohorelskou Mašou. Spomínam si na poznámku o sifóne v sprievodcovi, a tak zvyšujeme pozornosť. Súčasný stav hate je diametrálne odlišný od fotografie v sprievodcovi – viac ako polovica hate je kolmý stupeň a len v pravej časti je zošikmená rampa, po ktorej tečie voda. Stupeň prekonávame bez problémov.

Prechádzame dedinou a tesne za mostom je spomínaná nebezpečná hať. My ju máme pekne zavodnenú, a tak je potrebné len sa vyrovnať s vývariskom pod ňou. Splav pokračuje ďalej. Prekrásne meandre, občas nejaké vŕbičky a potom vodné stupne, ktoré sa pri tomto stave vody po prezretí dajú jazdiť. Srdce mi plesá. Užívame si to naplno. Vytriezvenie prichádza pár metrov nad vyústenim MVE (malej vodnej elektrárne) Heľpa. V poslednej chvíli si všimnem 20 cm nad hladinou tenký oceľový drôt natiahnutý z jedného brehu na druhý. Prevraciam sa a dávam bacha, aby som neprišiel o pádlo. Keď sa vynorím nad hladinu neverím vlastným očiam. Ďalší oceľový drôt v obdobnej pozícii. Vyľahujem a pozorujem Venda, ako sa s touto nástrahou vysporiada. Naráža do prvého lanka, to sa našťastie roztrhlo. Druhé vyľahuje. Ako mi neskôr povedal, ani on lanká nevidel a nechápal, čo to stváram. Pôvodne si myslel, že šaškujem z radosti. Našťastie je to jediné zákerné miesto, a tak si zase užívame splav.

Prichádzame k mostíku nad Polomkou, vedúcemu k lyžiarskemu vleku. Podľa sprievodcu nás čaká perej so štyrmi stupňami. Okamžite ako sa prehupneme popod most, voda sa rozbieha. Rýchla voda, prekrásne vlnky prerušované dostatočne vodnatými stupňami s dlhými vlnami a končiace vo vývare. Stačí len ustrážiť rýchlosť a nenechať si strhnúť špicu. Fenomenálny úsek. V podstate kontinuálnych 1500 m WW II. Treba si len uvedomiť, že na tomto úseku sa veľmi zastavovať nedá a plávanie by asi nemuselo dopadnúť beztrestne (opísaný stav zodpovedá vodnému stavu Zlatno 65, Brezno 105 cm).

Ďalší úsek po Brezno už nemá výraznejší spád. Rieka sa rozširuje a rýchlosť toku spomaľuje. Na trase sa nevyhnete vodnému dielu Filipovo, ktoré sa musí obnášať. Touto cestou sa chcem v mene všetkých vodákov „poďakovať“ projektantom, kompetentným úradníkom, majiteľom… za tak arogantné a bezohľadné riešenie MVE. Keďže je dobrá voda, pokračujeme v plavbe ďalej. Najbližšie nebezpečné miesto je hať pod Valaskou. Z auta sme videli, že vráta sú zaplavené a vytvárajú sifón. Na vzdutej vode nie je problém prezrieť si úsek priamo z lode a bez vysadnutia pokračujeme ďalej. Tu to už dobre poznám, a tak sa uvoľňujem. Predčasne – za zákrutou sa nám naskytne úžasný pohľad.

Do Hrona sa vlieva burácajúci Čierny Hron a železničný most Čiernohorskej železničky je vo vode. Rýchlo pristávame na ľavom brehu, kde nie je tak silný prúd. Miesto pevnej pôdy pod nohami narážame na zaplavenú lúku. Traverzovať Čierny Hron by bolo kvôli zatopenému mostu tesne pod sútokom nebezpečné a nezodpovedné. Vynášame lode na hlavný železničný most a miesto obchádzame. Pod mostom nasadáme na vodu, Hron tu už má statočne vysokú hladinu. Inak nudný úsek cez Podbrezovské železiarne je poriadne rozvlnený, a tak si ho užívame plnými dúškami.

V Lopeji je jasné, že popri ľavom brehu je bezproblémová lajna, ale my sa púšťame vpravo cez najväčšiu vlnu. He, he. Správne rozhodnutie. Vlna je síce veľká, ale krátka, a tak padáme do neuveriteľnej jamy, z ktorej nás vystreľuje ako z dela. Ja vychádzam v sviečke a Vendo hádže 50% loopa. Vchádzame do intenzívneho dažďa, a tak sa rozhodujeme, že splav ukončíme u Goga v Nemeckej, unavení, šťastní a spokojní pri parádnom čajíku s pálinkou.

Účastníci sjezdu Hronu

Špecifikácia splavu:
Termín: 14.9.2014
Dĺžka splavu – štart km 271, cieľ km 204 = splavených 67km
Čas splavu – 7 hodín s jednou 15min prestávkou
Teplolota – voda 14stC, vzduch 14 – 15stC
Prerušenie splavu a prenášanie – jeden strom nad Pohorelskou Mašou, MVE Filipovo, most Čiernohorskej železnice. Okrem toho sme z brehu prezerali viaceré umelé vodné stupne.
Použité lode: Raptor, staré Kendo
Ďalšie dôležité vybavenie – suché oblečenie, neoprén, kompletná výbava pre záchranu na divokej vode, sprievodca po Hrone, vodotesne zabezpečený mobil po ruke, konzultanti v pohotovosti na telefóne…
Aktéri – Vendelín Vincze 14 rokov, Otto Vincze

Dôležitý dodatok: Dúfam, že tento článok sa nestane návodom pre nezodpovedných dobrodruhov a príležitostných vodákov. Aj keď nejde o vysokú obtiažnosť, splavovanie pri povodňových stupňoch má svoje riziká, ktoré nie je dobré podceniť. My sa na podobné podujatia dlhodobo a systematicky pripravujeme a použili sme rýchle, vysokovýtlačné a obratné lode.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář: