Mikuláš na Dunaji

… keby niekedy v novembri neprišiel mail od Joža,bratislavského vodáka, s ktorým som sa pár dní predtým zoznámila. V maili sa písalo o mikulášskom splave a ja, zrejme v zatmení mysle vplyvom pádlovacieho absťáku, som obratom prisľúbila účasť.

A tak je tu sobota 8.december, desať minút po siedmej ráno. Stepujem pred lodenicou v Karlovej Vsi a potajme dúfam, že loď, ktorú mi Jožo v lodenici zabezpečil, bude absolútne nevhodná pre moju váhovú kategóriu a budem tak mať pádny dôvod pre návrat pod perinu. Chyba lávky – Kodiak mi sadne ako riť na šerbeľ, majiteľ lode ponechal k dispozícii aj vhodnú špricku (druhá šanca ako sa pádlovaniu vyhnúť) a seakajkové pádlo som príhodne vyhrala v tombole na Hameráku… A tak leziem do hydra a pridávam sa k ďalším štyrom magorom, ktorí už čakajú na vode. Je chvíľu pred ôsmou, teplota niekde okolo štyroch stupňov pod nulou a my opúšťame pokojné vody Karloveskej zátoky na kilometri 72 (teda dunajský riečny kilometer 1872), na mieste, kde sa aj pravý breh Dunaja stáva slovenským.

[b]68 (r.k. 1868) [/b] – kúsok pod Starým mostom sa pridáva Zuza. Skupina na malú chvíľu spomaľuje, dokonca sa mi darí pripojiť sa. Na chvíľku, potom čelo skupinky zas prechádza do pretekárskeho tempo a mizne. Mne sa darí chytiť dobrý pádlovací rytmus, s lodičkou som už kamarátka a tak sa hodnú chvíľu držím v jednej línii s Adamom a Palim. V rozhovore podplavíme posledné dva bratislavské mosty, kde už výrazne cítiť vzdutie gabčíkovskej priehrady. Poznávam jarovecké rameno zaplnené hausbótmi, ale je to asi posledný bod, kde som miestne zorientovaná. Prúd neustále slabne a o chvíľu už pádlujeme po stojatých vodách slovenského mora. Sem – tam nás míňajú veľké riečne lode a vlnia pokojnú hladinu. Rieka sa rozširuje, z červených búnd Zuzy a Joža v čele sú už len pidibójky kdesi ďaleko vpredu, Pali a Adam mi znova utekajú a ja sa začínam trápiť. Pridáva sa vietor s bočnými vlnami, moja ťažko nadobudnutá rovnováha je v prd… a ja sa celkom začínam báť. Pri pohľade na loď obalenú ľadovou škrupinou, zmrznuté kvapky na lankách od kormidla a ľadový pancier špricky je mi jasné, že v prípade nehody na breh nedoplávam…

A tak sa plavíme uprostred lužných (a momentálne holých) lesov na brehoch starého koryta Dunaja, okolo nás a nad nami sa motajú kŕdle vtákov, stromy na brehoch sú ohlodané bobrami.

Rozmŕzam až doma vo vani s horúcou vodou, o deviatej je zo mňa definitívne mŕtvola. A na tie dunajské ramená si počkám do jari.

[b] Bratislava – Gabčíkovo, 52 km, 8 hodín na vode, teplota vzduchu -5 až -2°C. [/b]

foto: Jana Šimonová, Pavel Slovák