Je to pár dní, čo som sa pousmiala nad krátkou diskusiou na Hydrowebe či je Vavřinecký potok WW II alebo III. Po sobote ovšem komukoľvek odprisahám, že za istých okolností sa Vavřinečák vyšplhá k obtiažnosti X…
Ak máte partiu, ktorá sa na akcie zlieza zo všetkých svetových strán a zďaleka, viete ako ťažko sa ladí čas a miesto stretnutia. Po viacerých telefonátoch a zmenách logistiku uspokojivo zvládame a chvíľu po dvanástej poskakujeme vo Vavřinci pripravení na štart.
Lávka na štarte ešte nepredznamenáva nič zvláštne, jej záludnosť som vlani otestovala na vlastnej koži, a tak neprekvapí, keď sa neplánovane namočí Vlastík – vtesnať singlistu pod lávku naozaj nie je ľahké.
Prvé bránkovisko ešte ujde. Prekľučkujeme presadenými bránkami a pokračujeme v očakávaní zábavy k lesnému esíčku („U mlýna“) A zábava to teda je – aspoň pre nás, čo tú skrumáž sledujeme z nadhľadu (alebo z podhľadu – podľa toho kde práve parkujeme).
Pod Vlachovkou lodí tradične trošku ubudne, zasekne sa to až nad šupňou pred Davídkovom. Je pred nami pár nafukovačiek, niekoľko kajakov postáva pri brehu a tak sa tiež pristavíme a čakáme kým na nás príde rad. Zhora ale prichádzajú ďalšie nafukovacie tanky a bez mihnutia oka a bez ohľadu na nás čakajúcich proste pokračujú. Dochádza mi trpezlivosť a aj keď sa na vode normálne nehádam, kričím po nich, nech stoja, že by sme sa tiež radi zviezli. Bez účinku. Tri posádky za sebou sa tvária, že nepočujú…alebo len nerozumejú slovenčine?
Ešte pár vlniek, jezík (na ktorom tento rok úplne netradične nedrhnem), meandre pred Toušickou a sme v cieli. Kaskádu prenášame – okrem Víťu, ktorý po starostlivej obhliadke kaskádu bez zaváhania spláchne. Trochu ho naštveme, keď Michalovi v rozhodujúcom okamihu skončí baterka v kamerke a na mojej fotke je z Víťu vidno len kúsok pádla… Chvíľu ešte očumujeme, odvážlivcov nie je príliš veľa, ale pár ich kaskádou prefrčí.
Nafukovačky obvykle končia v druhom valci, ktorý loď sklapne na polovicu, kormidelník s háčkom si priťuknú prilbičkami a ďalej pokračujú bez lode… Kajakári v druhom valci spravidla zmiznú a potom vystrelia vysoko do vzduchu… Plaváčkovia sa tu ale za našej prítomnosti príliš nekotia.
Nedeľný splav je oproti sobote v podstate nudný. Možno je to tým, že vyrážame už o pol desiatej – turisti možno ešte nevstali, žiadne veľké zácpy sa nekonajú, neohrozujú nás nafukovacie tanky, dokonca zvládame tréningovo vymetať všetky vracáky a s nikým si nezavadziame.
Neviem, čo zapríčinilo sobotný masaker – možno viac vody, možno viac lodí, možno len zlá konštelácia hviezd… a možno len niekto prestal premýšľať. Inak by sa predsa nemohol bezhlavo vrhať tam, kam nevidí… inak by predsa tiež zastal na mieste, kde stojí spústa lodí a presvedčil sa, či sa niečo nedeje… inak by predsa pribrzdil, keď pred sebou vidí inú loď… inak by sa predsa nepúšťal do kaskád, keď nezvláda riadenie lode v jednoduchých meandroch…
A možno si niekto len chce skúsiť, ako sa na vode dá nabiť čumák… v tom prípade by ale nemusel so sebou brať aj tých, čo o tento druh adrenalínu nestoja.
Souhlasím, letos to bylo skutečně výživné 🙂 Já osobně nejvíc bojuju s názorem posádek nafukovaček, že kajakář je menší, obratnější a svou loď tedy vždy plně ovládá, takže se rozjeté Barace pohodlně vyhne. Nevyhne, obzvlášt ne, pokud na něj najede zezadu 😀 Taky se mi letos stalo, že se kormidelník jedné nafukovačky, který byl z lodi „katapultován“ při nájezdu na kmen, snažil situaci zachránit chytnutím se zadku mého kajáčku. Mnó.. 🙂